Prídem do miestnosti. Dôverne ju poznám. Veď tu som trávila celé svoje detstvo. Babkina kuchyňa. Vždy keď boli rodičia doma, i keď som chcela prázdninovať inde ako doma, zašla som sem. To úžasne kľudné miesto ma vždy vítalo s otvorenou náručou. Áno. Tu som doma.
I vtedy, i dnes to bolo tak. Vôňa domova i čerstvo napečených koláčikov. Babka-tá úžasná osoba za stolom - vždy od radosti vyskočila zo svojho vyhriateho miesta a vítala ma s bozkom na líco. Posadila ma ku stolu a povymýšľala toľko dobrôt... Vždy ma dopopuku vykŕmila. Varenie ju vždy bavilo.
Za mlada jej to však išlo ľahšie. Teraz sa už pohybuje po miestnosti oveľa pomalšie, ba i poličiek sa pridržiava. Kĺby ju bolia a telo nefunguje ako by malo. No obdivujem jej veľkú lásku a ochotu. Obdivujem jej trpezlivosť, ktorá si vyžaduje len silnú osobnosť- už vyše 40.rokov sa stará o svoju mentálne postihnutú dcérku.
...teraz je jej dvojnásobne ťažšie. I napriek radostiam z dcéry. Je však silná.
I keď jej muž - láska života - umiera.
Komentáre
waaauuu
to jej drzim palce
dojimave
.