„Už toho bolo dosť...“
„Čoho, o čom hovoríš?“
„Pol roka... už šesť mesiacov...
...mám rakovinu...“ šeptal tichým hlasom
Áno. Už od decembra...
...umieram...“
Naša planéta
V miestnosti bol ruch. To vždy tak býva, keď príde rodina. Ujo, skúsený lekár a moja mama viedli zaujato rozhovor o našej zemi. Ach, tie smutné, plané slová o enviromentalistike. O ovzduší čo nás dusí, o ničiacich vplyvoch, dymoch. Múdre teórie, ktoré nik nevie preniesť do praxe... Rozhovor viedli skutočne oduševnene...
...Tak veľmi, že si ani nevšimli, že už asi päť minút jemnúčko šťuchá do mamy starček – jej otec. Muž, vzdatný junák ešte prednedávnom, ktorého zákerná choroba prinútila šeptať.
Konečne zacítila jeho prosebné dotyky. Stíchla. V miestnosti ostalo ticho. Horúca téma akoby zaspala. Múdry starček konečne mal možnosť vysloviť.
„Človek sa na tomto svete adaptoval milióny rokov. Milióny...“
Starček už viac nevyslovil. Nevládal. Rozplakal sa...
Komentáre
Pravda
.